Aká je podľa vás stabilita nášho pracovného trhu?

 

Zjednodušene môžem povedať, že taká, aká je stabilita nášho hospodárstva. Keď ekonomika prudko padá, vláda môže chrániť zamestnanosť len čiastočne a nakrátko. Preto vždy zdôrazňujem, že hospodárska politika štátu je základom pre politiku zamestnanosti. Na ministerstve sa usilujeme využiť aktuálne „dobré obdobie“ v ekonomike na systematické posilnenie stability pracovného trhu. Napríklad posilňovaním príjmov pracujúcich, pretože spotreba domácností sa ukazuje ako dôležitý stabilizačný prvok v čase, keď export klesá. Lepšie zarábajúci ľudia totiž viac míňajú, čo najmä v oblasti drobných komunálnych služieb, rekreácie a cestovania alebo stravovania podporuje vytváranie či udržanie pracovných miest. K stabilite pracovného trhu tiež prispieva posilňovanie postavenia odborov v ich sociálnom dialógu so zamestnávateľmi: odbory vo Volkswagene sa s firmou prednedávnom dohodli, že tri roky neprepustí nikoho z kmeňových zamestnancov. A veľa pozitívneho sme urobili v silnejšej motivácii dlhodobo nezamestnaných pracovať – nielen sprísnením podmienok sociálnej podpory, ale najmä lepšou ponukou individuálneho poradenstva a rekvalifikácií, ktoré zodpovedajú požiadavkám  zamestnávateľov. A tiež podporou sociálneho podnikania.

 

Veľkou výzvou do najbližšej budúcnosti zostáva prepojenie vzdelávania s požiadavkami firiem na znalosti, vedomosti a zručnosti ich pracovníkov. Technologické zmeny už dnes menia charakter väčšiny povolaní, čiže podoba kvalifikácie sa mení a bude sa meniť ešte výraznejšie. Napríklad tradičný stolár pracuje s rôznym „vercajgom“, ale moderný počítačom programuje obrábací stroj na drevo. A to nehovorím o budúcnosti – takto vyzerá moderná drevovýroba už dnes. Ak nebudeme mať moderne kvalifikovaných pracovníkov, stabilita pracovného trhu sa zrúti ako domček z kariet. Buď preto, lebo skrachujú firmy, ktoré bez modernizácie nebudú schopné konkurovať, alebo preto, lebo ľudia bez modernej kvalifikácie nenájdu prácu.

 

Dnes vidím dve najväčšie potenciálne riziká pre stabilitu pracovného trhu. Prvým je zaostávanie v oblasti školstva a celoživotného vzdelávania. Druhým je ochrana pracujúcich pred neférovými podmienkami, pretože ľudia, navyše kvalifikovaní, už nebudú akceptovať podmienky, v ktorých sa budú cítiť znevýhodnení oproti majiteľom kapitálu. Silnejúce protestné hnutia v západnej Európe i nárast pravicového radikalizmu sú toho jasným dôkazom. 

 

 

Niektorí analytici tvrdia, že je potrebné, aby skrachovali niektoré firmy, vďaka čomu sa uvoľnia zdroje - čiže práca a kapitál. Vidíte to rovnako?

 

Áno, ako vravíte, pre niektoré firmy to určite platí. Niekedy jednoducho podnikanie nevyjde alebo sa niečo zásadné zmení a nie je možné ho udržať. Pre mňa je dôležité, čo krach firmy znamená pre ľudí, ktorí pre ňu pracujú. Ak majú firmu pred krachom ochrániť len nedôstojne nízke mzdy jej zamestnancov, z ktorých nemôžu uživiť svoje rodiny, nech skrachuje. Sociálny štát má nástroje, ako ľuďom pomôcť v čase nezamestnanosti i k novej práci. Ale pravidlá nesmú dovoliť, aby majiteľ či top manažment skrachovanej firmy skončil s plnými vreckami a zamestnancov, či subdodávateľov bude zachraňovať štát z peňazí daňových poplatníkov. Zodpovednosť za skrachovanú firmu nesmie zostať na zamestnancoch a štáte.

 

Firmy, ktoré sú moderne a flexibilne riadené, investujú do technológií a férovo platia svojich zamestnancov a dodávateľov nemôžu mať problém prežiť. Lebo cena výrobku či služby je aj v modernej ekonomike síce dôležitým, ale nie rozhodujúcim faktorom. Už som to naznačil v predošlej odpovedi: moderne kvalifikovaní ľudia majú dosť vysokú produktivitu na to, aby boli dobre zaplatení. Lenže, ak firma „krachuje“, lebo sa jej majiteľom máli čistý výnos z kapitálu na úrovni 20 % (hoci na Západe nie je ani tretinový), potom nech „skrachovanú“ firmu preberú napríklad samotní zamestnanci. Pozrite sa po Slovensku, koľko je tu ruín po priemyselných či poľnohospodárskych podnikoch. Verte mi, že nejeden by mohol prežiť, keby fungoval ako družstvo, ktoré nemusí prinášať horibilné zisky majiteľovi, stačí dôstojné odmeňovanie zamestnancov. Poznám mnoho manažérov, ktorí odišli najmä zo zahraničných firiem znechutení zdieraním ľudí kvôli vysokým dividendám pre majiteľov. Vedeli by riadiť podnik tak, aby dlhodobo fungoval a jeho zamestnanci prosperovali. Vo viacerých západoeurópskych krajinách sú nielen poľnohospodárske, ale aj obchodné, výrobné či bytové družstvá so stovkami zamestnancov realitou. Nemusia v hospodárstve prevládať, ale nie je dôvod, aby nedokázali fungovať aj u nás.

 

 

Čo pre vás osobne predstavuje Zákonník práce?

 

Základný zákon na ochranu pracujúcich a ich oprávnených záujmov a potrieb. Dnes nikto seriózny nespochybňuje, že ak majú trhy dlhodobo dobre fungovať, potrebujú reguláciu. Nie je dôvod, aby to platilo len o finančnom či energetickom trhu a nie o pracovnom. Pracovné právo je uznaním faktu, že pracujúci nie sú v kapitalizme prirodzene v rovnocennom postavení vo vzťahu k zamestnávateľom. Preto je potrebná regulácia, aby sa postavenie týchto dvoch partnerov vyrovnalo. A na to slúži pracovné právo, predovšetkým Zákonník práce. Jeho rozsah je v rôznych krajinách rozdielny, u nás napríklad máme osobitný zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a v Srbsku sú tieto záležitosti priamo súčasťou Zákonníka práce. Ale Zákonník je všade základnou normou pracovného práva, na ktoré potom nadväzujú ostatné. A keďže reguluje vzťah zamestnanca a zamestnávateľa, je každá jeho zmena prirodzene v centre pozornosti firiem a odborov. Preto sme na našom ministerstve každý návrh novely Zákonníka vždy najskôr detailne, a niekedy aj dosť dlho, prediskutovali so sociálnymi partnermi. A hoci – ako sociálni demokrati – máme vždy na mysli predovšetkým záujmy a potreby zamestnancov, dovolím si povedať, že do roku 2012 nikdy ministerstvo práce tak otvorene nekomunikovalo s oboma sociálnymi partnermi predtým, než návrh dostal finálnu podobu.

 

 

Považujete slovenský Zákonník práce za zložitejší ako v iných európskych krajinách?

 

Odcitujem z hodnotenia, ktoré začiatkom tohto roka zverejnila Americká obchodná komora na Slovensku: „Slovensko ponúka tretie najnižšie náklady práce v eurozóne a pracovné právo ponúka viac flexibility než v ktorejkoľvek inej krajine eurozóny.“ Samozrejme, že počet 256 paragrafov môže vystrašiť aj niektorých právnikov, nieto ešte laikov. Ale ja si nemyslím, že kritériom dobrého zákona je jeho zrozumiteľnosť pre každého, na to predsa máme právnikov. Veď ani od automobiliek nepožadujeme, aby autám rozumel každý laik. Oveľa dôležitejšie je, aby zákon obsiahol všetky reálne možné situácie, aj keby sa mali stať len zopár ľuďom. Zložitosť Zákonníka práce je odrazom zložitosti vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Ak sa tieto vzťahy zamotávajú v neprospech zamestnancov, musí na to Zákonník práce reagovať.

 

Kedysi napríklad negarantoval rovnaké pracovné podmienky, vrátane odmeňovania, pre agentúrnych pracovníkov v porovnaní s vlastnými pracovníkmi firmy, ktorá agentúrnych využíva. Jednoducho preto, lebo také rozdiely neboli, pretože firmy nezneužívali agentúrnych pracovníkov ako lacnejšiu alternatívu voči interným zamestnancom. Ale keď sa takéto zneužívanie nielen objavilo, ale stalo sa bežným, museli sme na to reagovať a áno, kritik môže povedať, že Zákonník sa stal zložitejším.

 

Viete, už v prvom ročníku ma uznávaný ústavný právnik a dnes aj politik Peter Kresák učil, že základnou úlohou práva je formálne regulovať spoločenské vzťahy, ak sa ukazuje, že nefunguje ich neformálna regulácia. Ak by firmy zamestnancov agentúr dočasného zamestnávania evidentne nezneužívali na znižovanie svojich nákladov na úkor odmeňovania a dôstojných pracovných podmienok, teda, ak by regulácia správania sa firiem voči týmto ich pracovníkom fungovala neformálne, nikdy by nebolo treba rozširovať Zákonník a nebol by teda „zložitejší“. Čiže, ak aj v niektorých záležitostiach máme Zákonník práce zložitejší než inde v Európe, tak len preto, lebo zložitejšie sú vzťahy podnikov a pracujúcich.

 

Ale ak už americká obchodná komora napíše, že naše „pracovné právo ponúka viac flexibility než v ktorejkoľvek inej krajine eurozóny,“ tak znajte, že to je silný argument proti kritikom slovenského pracovného práva.

 

 

Kto podľa vás brzdí približovanie platov slovenských pracujúcich k platom v západnej Európe?

 

Otázka „kto“ by mohla evokovať, že ide o osoby. Nielen fyzické, ale aj právnické, čiže firmy. Ale ja si myslím, že také jednoduché to nie je. Isteže, verím, že už máme definitívne za sebou „ružové obdobie“, kedy sme sa na zahraničných investorov pozerali ako dar z nebies a je nám jasné, že prosperita Slovenska a slovenských pracujúcich nehrá pri ich rozhodnutiach žiadnu úlohu. To neznamená, že ich máme vyháňať alebo dokonca vnímať ako nepriateľov. Chcem tým len povedať, že k nám prichádzajú, lebo tu vidia príležitosť zarobiť, žiadne romantické či verejnoprospešné motívy nemajú. A údaje Eurostatu ukazujú, že sa im investície rentujú oveľa viac ako na Západe, dokonca aj v niektorých iných postkomunistických štátoch EÚ. Podľa aktuálnych údajov Eurostatu predstavuje v SR čistý výnos majiteľov podnikov vyše 26 %, pričom v ČR je to 21,5 %, v Poľsku 23,9 % a v Slovinsku dokonca 11,3 %! Mnohé malé firmy na tom síce nie sú tak dobre, ale aj to je dôsledok kapitalistickej nespravodlivosti: keď automobilky nesúhlasili s automatickým rozšírením ich odvetvovej kolektívnej zmluvy na všetky firmy v automobilovom priemysle, odborári upozorňovali, že ich motiváciou je udržať nízke ceny produktov od subdodávateľov. A notoricky známy je tlak obchodných reťazcov na slovenských pekárov. 

 

Takže faktorov, ktoré ovplyvňujú platy na Slovensku je viac. A celkom presne ich vo všeobecnosti zadefinovali experti OECD vo vlaňajšej štúdii OECD Employment Outlook: tlak vyplývajúci z globálnej hospodárskej súťaže, tlak vyplývajúci zo zapojenia sa do veľkých subdodávateľských reťazcov, oslabovanie pozície odborov a nástrojov kolektívneho vyjednávania a slabý rast produktivity práce. Ten je výsledkom jednak slabej technologickej modernizácie podnikov a jednak tlaku na ceny v subdodávateľských reťazcoch.

 

Samozrejme, že všetky tieto faktory možno ovplyvňovať, možno obmedziť ich vplyv na platy pracujúcich. Napríklad s oslabením pozície odborov si vieme poradiť zmenami v Zákonníku práce a v zákone o kolektívnom vyjednávaní a tieto zmeny sme v posledných rokoch aj urobili. Samotné však nestačia, ak nezvýšime organizovanosť zamestnancov v odboroch a vyjednávacie zručnosti odborárskych predákov na podnikovej i odvetvovej úrovni, vrátane zručností komunikovať s verejnosťou a organizovať primerané nátlakové akcie, čo nemusia byť hneď štrajky.

 

Iným regulačným nástrojom je, samozrejme, minimálna mzda, ale aj povinné príplatky ku mzde. Tie automaticky zvyšujú príjmy ľudí za prácu. A tak by som mohol pokračovať. Vyčerpávajúca odpoveď na vašu otázku by naozaj vyšla na celú odbornú štúdiu, nemožno ju odbiť len hodením viny na „zlé firmy“. Dôležité je, že mnohé riešenia poznáme a ľavici prirodzene prináleží, aby ich presadzovala.