Boja sa ďalších atakov, sú úzkostliví, depresívni a uviaznu na križovatke, kde nevedia, ako ďalej.

 

Do toho všetkého ešte tretia vlna pandémie. Častejšie sa manifestuje smrť, s ktorou sme neboli bežne konfrontovaní. Človek sa konfrontuje s vlastnou konečnosťou. My nie sme na to pripravení. Ako hovorí psychiater, je to zahryznutie do našej reality. Žili sme ako v pohodlnej bubline. Reagujeme podľa toho, aké obranné psychické mechanizmy máme k dispozícii, od toho sa odvíja naše správanie a postoje. Ale aj keď to znie odvážne, tvrdím, že chvalabohu, že to prišlo, lebo človek má vtedy šancu urobiť si bilanciu, pozrieť sa za seba, kto je, odkiaľ prišiel, s čím prichádza a kam smeruje, urobiť si psychoterapeutickú revíziu svojho Ja, svojich potrieb a očakávaní. Aby vedel, ktorou cestou má ísť ďalej, aby boli jeho potreby uspokojené, ale tiež aby neboli prehnané a neničili ho.

 

Ako teda hľadať prístav v dnešnej dobe? Proti tomu tlaku sa bojovať nedá. Je potrebná zmena postoja vo svojom vnútri. Ak tlak pochádza z vlastných očakávaní, je potrebné sa realisticky pozrieť na seba, či si stanovujem ciele reálne alebo nereálne. Ak reálne, je potrebné si stanoviť cestu/kroky, ako ich dosiahnem. Ak tlak pochádza z okolia, je potrebné si uvedomiť, že okolie nežije môj život; ak aj uspokojím očakávania okolia, ale tieto budú protichodné voči mojej vôli, nebudem šťastný či spokojný.

 

V tejto náročnej dobe je dôležité si uvedomiť, že pokiaľ človek nedá svojmu životu zmysluplný zmysel, potom mu už ostáva len jediný zmysel a tým je krematórium. Bol to rakúsky psychiater Viktor Frankl, kto vo svojom živote a v krajných situáciách počas pobytu v koncentračnom tábore pocítil, že je to práve zmysel života, ktorý má v ľudskej existencii svoje nezastupiteľné miesto a nie je možné ho nahradiť zábavou, peniazmi a ani inými materiálnymi záplatami.

 

Nemusíme prejsť peklom koncentračného tábora, aby sme si to uvedomili. Stačí sa poučiť od iných. Len keď ľudia sa tak radi popália sami. Akoby sme to mali v DNA, že sme nepoučiteľní z chýb iných. Ak teda stratíme radosť a zmysel života, tak nás to povedie k bezcieľnej existencii a k existenciálnej frustrácií. Vedieť prečo a kvôli čomu žiť – to je výzva k človeku ako indivíduu, aby sa realizoval vo svojej tvorivej slobode k zmyslu a aby napokon pochopil, že nie slobode, ale zodpovednosti patrí posledné slovo.